Kristina Križanová dostala štátne vyznamenanie

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila v nedeľu štátne vyznamenanie 24 osobnostiam. Pribinov kríž III. triedy; za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky získala aj Lamačanka Kristina Križanová, ktorá je nestorkou a priekopníčkou paliatívnej starostlivosti na Slovensku. 

Pani Križanová je zakladateľka a prvá primárka oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu v Bratislave. Je hlavnou odborníčkou pre paliatívnu medicínu na ministerstve zdravotníctva. Slovo „paliatívny“ pochádza z latinského „palium“ – „plášť, prikrývka“ a naznačuje, že keď sa už rana nedá vyliečiť, je možné ju aspoň zmierniť a prikryť. Doktorka Križanová svoj etický kódex postavila na zásade „pomáhať, neškodiť, neopustiť a neklamať“. S vytrvalosťou sebe vlastnou presadzovala zásadu, že neoddeliteľnou súčasťou dobrej medicínskej praxe je aj dobrá paliatívna starostlivosť. Je aktívna v slovenských aj medzinárodných organizáciách v oblasti paliatívnej medicíny, prednáša pre študentov aj laickú verejnosť, spolupracuje s dobrovoľníkmi a podieľa sa na množstve osvetových aktivít.

 „Osobnosti, ktorým som odovzdala štátne vyznamenania pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky bojovali za slobodu, pričinili sa o zrod dôležitých demokratických inštitúcií a starajú sa o to, aby tieto inštitúcie napĺňali svoj zmysel. Vyznamenania si tiež prevzali naši spoluobčania a spoluobčianky, ktorí vyvinuli maximálne úsilie, aby sa vo svojej oblasti záujmu, vo svojom povolaní či profesii dostali na najvyššiu možnú úroveň a dobre reprezentovali Slovensko. Vyznamenanie som udelila aj ľuďom, ktorých práca nám ostatným robí život lepším, znesiteľnejším, pestrejším a bohatším. Pomáhajú nám objať krásu, poskytujú odpovede na zložité otázky doby, ponúkajú zážitok z dokonalosti, či prekonávania ľudských limitov. Vyvolávajú v nás pocit hrdosti. Dnes sme vzdali úctu tým, ktorí svoje pevné miesto v spoločnosti potvrdili pri mnohých hodnotových križovatkách a svojim životným postojom ovplyvnili už niekoľko generácií. Každý, kto vyznamenanie dostal, bol a je svojím životom inšpiráciou pre nás všetkých,“ napísala prezidentka po slávnosti.

S Kristinou Križanovou sme pred pár mesiacmi uverejnili rozhovor v magazíne Lamačan, ktorý si môžete prečítať.

Priekopníčka paliatívnej medicíny na Slovensku, Lamačanka Kristína Križanová, bola 25 rokov primárkou na Národnom onkologickom ústave. V súčasnosti je na minimálny úväzok zamestnaná v Mobilnom hospici Slnečnica sv. Kataríny Labouré. „V Lamači bývame od obdobia, kedy ešte neboli poriadne urobené chodníky a sadili sa drobučké stromčeky, teda viac ako 40 rokov. Je nám tu veľmi dobre. Do mesta sa dostaneme autobusom a príroda je blízko. Našim obľúbeným miestom je reštaurácia Vŕšok, kam s manželom radi chodievame na pizzu a na pivo. Keď boli deti malé, chodievali sme do lesa a na ihriská, teraz sa prechádzame na Kačín či do Marianky,“ hovorí v rozhovore pre náš mesačník táto inšpiratívna dáma.

*Vy ste si zvolili veľmi náročný obor a 25 rokov ste sa venovali zlepšovaniu kvality života nevyliečiteľne chorých onkologických pacientov. Prečo ste sa z internej medicíny rozhodli vydať touto cestou?
 Dlhé roky som pracovala ako internistka a popritom som robila onkológiu na Bezručovej, v roku 1995 som prešla na Národný onkologický ústav. Paliatívnu medicínu som si vybrala podľa literatúry. Ako internistka som sa totiž stretávala s ľuďmi, ktorí boli ťažko chorí a zomierajúci. Uvedomila som si, že na oddeleniach, kde sa špecialisti venujú zachraňovaniu životov, sú títo pacienti   nežiaduci, nikto nevedel, čo má s nimi robiť. Nikoho totiž neučili, ako má pacientovi povedať pravdu, ako komunikovať s príbuznými. Nevedelo sa, že sa má pravda dávkovať pomaly a časom príde aj pochopenie a úľava. Lebo veľmi chorý pacient vie, že sa jeho život končí, len sa nemá s kým o tom rozprávať. 

*Pomáhate ľuďom, ktorým už v podstate niet pomoci?
 Niet pomoci – tento výraz je strašný. Ale vždy sa dá niečo urobiť, to je princíp paliatívnej medicíny. Lekár a sestra vedia pacientovi pomôcť zhruba v  98 percentách.

*Naučila vás vaša práca vidieť a oceňovať každodenné bežné radosti života?
 My sme si vždy snažili, aj za socializmu, hľadať tie príjemné časti života, lebo vtedy ich bolo pomerne málo.  Museli sme byť kreatívni, venovali sme sa deťom, ich psychickému a emočnému rastu. Máme veľmi dobré dcéry, skvelých priateľov, budovali sme si komunitu a - ako môj muž hovorí - stále sme si pochvaľovali. Nesnažili sme sa sťažovať a nadávať, lebo vždy na veci, ktorú človek vidí čierno bielo, je okrem čierneho zároveň aj to biele.

*Ako ste sa dokázali odreagovať? Pri čom ste relaxovali, aby vás emócie a smútok nezvalcovali?
 Empatiu voči pacientom a ich príbehy som si niesla aj domov. Mnohokrát som to musela povedať manželovi. Bolo mi veľmi ľúto hlavne tých, ktorí zomierajú mladí. Potrebu špeciálneho odreagovania som však nikdy nemala. Prišla som domov, kde ma čakalo výborné prostredie. Užívala som si to, starala som sa o deti a bolo som spokojná. Teraz pomáham s vnúčatami. Pocit vyhorenia som nikdy nezažila, verím tomu, že je to aj zásluhou domácej podoby.

*Ako vás tak počúvam, príde mi, že ste šťastná žena.
Skutočne som. Veľmi šťastná a spokojná.

*Ľudia o vás hovoria, že ste anjel. Čo vy na to? 
Ľudia to nevedia povedať inak. Úľavu, ktorú cítia, keď im my pomôžeme a nenecháme ich napospas bolesti, nevedia vyjadriť iným spôsobom. Ale to len ukazuje, ako veľmi im paliatívna medicína pomáha, čo je pre nás veľká radosť.